Mirek Tóda
Suahima
Its a story my friend. Bez pribehu dobry clanok nenamiesas. Bez ludi je to len teoria.
Novinár, pracujem v denníku SME. Snažím sa porozumieť svetu. Zoznam autorových rubrík: V krajine cédrov, Kaukaz, Vostok, Súkromné, Nezaradené
Its a story my friend. Bez pribehu dobry clanok nenamiesas. Bez ludi je to len teoria.
Ešte som si nevšimol, že by slovenského premiéra pri stretnutí so zahraničnými štátnikmi niekedy zaujímali ľudské práva. Vždy zdôrazňuje len ekonomiku. Ako pragmatik bez hodnôt. Neradno sa pýtať, vzdelaním právnika Roberta Fica, na ľudské práva - je potom len nervózny.
Cestou v minibuse som premýšľal, či bolo správne, že som si v Kyjeve deň pred tým dal blynčeky s hríbami. Hríby ani ryby na Ukrajine nejedávaj, rozprával mi kamarát Lubomír, nikdy nevieš, či nie sú kontaminované. Vždy som na to však zabudol a hladný ukazujúc prstom na blynčeky, som na tú radu nikdy nepomyslel.
Faux pas slovenského premiéra Roberta Fica v líbyjskej metropole, kde viackrát označil bulharské sestričky odsúdené na trest smrti za páchateľky, bez pochýb nebolo breptom. Oveľa hrozivejšie je, že (ako nás novinárov, často obviňujú) nebolo dokonca ani vytrhnuté z kontextu. Premiér Fico napriek tomu, blamáži uniknúť mohol. Stačilo, aby proces so sestričkami, ktorý kritizuje medzinárodná spoločnosť a celá rada medzinárodných profesných organizácií, spochybnil. Žiaľ, neurobil to.
Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol, že aj na obojsmerných štvorprúdovkách chýbajú prechody pre chodcov. Len sem-tam nejaké podchody. Semaforov ako šafránu. V Tbilisi som bol len pár hodín a už som videl ako auto prešlo cez nohy mladému dievčaťu. Nič zriedkavé. Stačilo však prejsť z rušnej Rustaveli Avenue do starého mesta a všetko bolo inak. Prechádzka po Leselidzis kuča bola balzamom pre pútnika vyčerpaného kľučkovaním pomedzi autá.
Koba je viditeľne veselší. Až sa obávam, či cestu do Batumi prežijeme bez ujmy. Vieš ako mi hovoria? smeje sa. Neviem. Ako? Musím počkať, kým ho prejde záchvat smiechu a potom to na mňa vypáli...
Nad mestom, ktoré kedysi bývalo jedným z najkrajších letovísk Sovietskeho zväzu, lietajú mraky. Prší, od kedy som prekročil hranicu cez rieku Inguri. Keď sa na pár minút vyčasí a spoza mrakov vykukne slnko, suchumská pláž pri Čiernom mori predsa len poodhalí svoje vnady. Ani nevadí, že móla su rozpadnuté, o kúsok ďalej sa váľajú odpadky a zničený prístav je smutný a bez lodí.
Keď mi konečne z metropoly Južného Osetska poslali mail, zíral som: Nemáme nič proti vašej návšteve Cchinvali. Akreditáciu vám dáme. To, že privítanie nebolo najvrelejšie, nevadilo. Nebolo tam však ani slovo o tom kedy, kde a ako sa k akreditácii dostanem. A najmä, pustia ma bez nej cez hranice do nikým neuznanej republiky s počtom obyvateľov asi ako má Prešov?
Je to možno najväčšia tradícia v Gruzínsku i v okolitých regiónoch. Tradícia je až taká silná, že ju zažijete bez rozdielov aj u separatistov v Južnom Osetsku i Abcházsku, ktorí nevedia Gruzínsku inak prísť na meno. Kebyže si vláda z Tbilisi sadne s rebelmi z Cchinvali či Suchumi za jeden stôl a rozbehne Tamada drinking, možno by sa zamrznuté konflikty odtrhnutých regiónov podarilo vyriešiť za jeden večer. Bráni tomu však jedna otázka: Kto bude Tamada?
Nepýtaj sa domácich, čo si o ňom myslia. Majú ho tam radi. Považujú ho za jedného z najväčších svetových politikov a sú na svojho rodáka hrdí, varoval ma kamarát George pred návštevou mestečka Gori, kde sa narodil jeden z najhorších diktátorov v moderných dejinách. Nakoniec, na žiadny sociologický prieskum ani nebol čas. Fakt, že v mestečku naďalej stojí jeho nadživotná socha a v jeho múzeu niet ani slovo o jeho zločinoch, hovoril za všetko.
Nad Bejrútom už znovu lieta balón, do downtownu sa vrátili domáci a bafkajú z vodných fajok.
Aha, ďalší mejdan Hizballáhu, vtipkuje Mohammed a ukazuje na dieru, kde kedysi stál dvanásťposchodový vežiak. Ako sunitský moslim nemá veľa pochopenia pre stúpencov šiitskeho hnutia. Nachvíľu vybehnem z auta kvôli fotografiám zopár zbombradovaných budov. Medzitým Mohammedovi zmrzne úsmev na tvári. Traja muži sa ho vypytujú odkiaľ som a čo tu robím. Nachádzame sa v Haret Hreik, v južnom Bejrúte.
Tak, kam pôjdeme zajtra? opýtal sa ma šofér Mohammed, keď sme vchádzali do nočného Bejrútu po ceste zo zbombardovaného južného Libanonu. Do Sýrie. A máš víza? opýtal sa Mohammed. Nie. No dobre, zatváril sa kyslo.
Každé stretnutie s mladým ruským tlačovým atašé začína rovnakou otázkou. Prečo o nás píšete tak často, vlastne vždy, len negatívne články? Odpovedám protiotázkou. Prečo sa u vás tak často, vlastne vždy, vo vysokej politike dejú zlé veci? Čerstvá vražda najznámejšej ruskej investigatívnej novinárky Anny Politkovskej trend zlých správ prichádzajúcich z Ruska len potvrdzuje.